História
V chotári dnešnej obce, ktorá v dávnoveku bola zaplavovaná riekami, sa človek usídlil najskôr v mladšej dobe kamennej, tzv. „kultúra nyírség-zatín“, ktorého príslušníci žili v domcoch postavených na jelľových stĺpoch, čo im umožnilo existovať v močaristom prostredí. Najstaršia písomná správa z roku 1221 uvádza túto obec pod názvom Bol. Pod rovnakým názvom z rokov 1332-1337 Podľa datovania tamojšieho pôvodného románskeho kostola je však táto obec aspoň o storočie staršia.
V písomných prameňoch sa uvádza pod názvom Bol, Boly (1337) a Boľ (1927). Názov Boly je súčasne aj maďarskou verziou pomenovania obce. V priebehu 15.-16. storočia obec často menila majiteľov. Písomný prameň z roku 1419 uvádza ako majiteľov prevažnej väčšiny majetkov Juraja Csékeho a Andreja Imreghiho. V ďalších desaťročiach 15. storočia prevládajú v majtekovej držbe rodiny Ujfalussiovcov (1439), Csebyekkovcov (1443), Magnusovcov, Nagyovcov (1475) a Széchiovcov (1487). V priebehu 16. storočia mali najväčšie pozemkové vlastníctvo v Boli Taróczyovci (1528), Némethyovci (1548), Béycziovci (1559) a Atyayovci (1561). Bohaté zastúpenie zemepánskych rodín nachádzame aj v záverečnej tretine 16. storočia. Pramene uvádzajú v obci majetky Jána Beya, Ľudovíta Zobonyaia, Mateja Zalatnokyho (1570), Pavla Vinnayho a Františka Rákoczyho (1598).
V 17. storočí prevláda v obci majetkové vlastníctvo vplyvnejších uhorských rodov.
Napríklad písomný prameň uvádza v roku 1613 majetok Jána Bernátha. V druhej polovici 17. storočia patrila obec Františkovi Bárkóczymu (1680) a neskôr Františkovi Klobušickému (1690). Vplyvná rodina grófov Klobušických mala v obci majetkové vlastníctvo v 18.-19. storočí. Svoju doménu si udržala až do zániku feudalizmu. V 20. storočí prevažná časť majetkovej držby patrila Szirmayovcom.
V priebehu celého historického vývoja bol Boľ prevažne poľnohospodárskou obcou, v ktorej časť obyvateľstva sa živila aj povozníctvom, drevorubačstvom, košikárstvom a výrobou poľnohospodárskeho náradia. O demografickom vývoji obce nachádzame skromné údaje už v roku 1557 keď mala 8 port (usadlosti)3 želiarov a 5 chudobných. Obzvlášť tragické následky malo pre obec pustošenie cisárskych žoldnierov (labancov) a kurucov počas protigabsburských povstaní v 17. storočí. Zvlášť ťažko postihlo obyvateľstvo obce plienenie počas povstania Františka II. Rákoczyho a morová epidémia koncom prvého desaťročia 18. storočia. Obec bola z veľkej časti vyľudnená a pri súpise v roku 1715 mala iba 9 opustených a 10 obývaných domácností. Rovnako ako väčšinu zemplínskych obcí aj obec Boľ v priebehu 18. storočia doosídlilo obyvateľstvo zo severovýchodu Slovenska (uhorska) počas ruthénskej kolonizácie. Dôsledkom tejto kolonizácie bol rast počtu obyvateľstva, ktorý potvrdzuje súpis z roku 1787, podľa ktorého mal Boľ 48 domov a 304 obyvateľov. Rast obyvateľstva dokumentujú aj údaje z roku 1828, podľa ktorých mala obec 63 domov a 483 obyvateľov.
Demografický vývoj obce charakterizujú údaje zo sčítaní obyvateľstva z rokov 1869 (678 obyvateľov), 1880 (695), 1890 (734), 1900 (737) a roku 1910 (726 obyvateľov). Hlavným zdrojom obživy obyvateľov bolo najmä archaické poľnohospodárstvo, ďalej lov rýb, povozníctvo, drevorubačstvo, pletenie košov a pod. Vývoj obce bol veľmi zahataný v roku 1888, keď ju naraz sužovali záplavy a katastrofálne požiare. Po vzniku prvej ČSR bol Boľ naďalej poľnohospodárskou obcou. Poľnohospodárski robotníci na miestom veľkostatku štrajkovali v roku 1936. V rokoch 1938-1944 bola obec pripojená k hortyovskému Maďarsku.
Symboly obce
Erb
V zelenom štíte z ostria strieborného položeného obráteného kosáka so zlatou rukoväťou vyrastajúce tri zlaté bezostné klasy na listnatých steblách, bočne odklonené.
Pečať
Na odtlačku pečatidla z 19. storočia s elyptickým kruhopisom sa zachoval jediný doposiaľ známy obecný znak. Vyobrazený je na písomnosti zo 7. októbra 1875, ktorá sa nachádza v Mestskom archíve v Košiciach. Na odtlačku kruhopisu možno čítať BOLX x HELYSEG x PECSETYE. Centrálnu časť pečatidla tvoria dve na konci spojené ratolesti, lemeš a 4 pšeničné klasy. Ako uvádza prof. Jozef Novák v publikácii Slovenské mestské a obecné erby vyhotovenie pečatného poľa svedčí o tom, že typárium bolo realizované kovorytcom podľa staršej predlohy.
